Trofej a soľ: 2. časť

Takže, máme tu pokračovanie, kde sa Aiden vydá na svoje dobrodružstvo, dej sa zahustí, no ako to však skončí, to až v pokračovaní...
Hehehe, tak trocha som tu urobila prdel z evidentne osamelej mladej servírky :D

            „Ahoj,“ zvalo sa v tichej miestnosti.

„Marco? To si ty, však? Ale kde si?“ zašeptal Aiden, ktorý bol v obývacej izbe svojho bytu. Nachádzal sa na treťom poschodí staršieho obytného domu v historickom centre mesta. Bol to priestranný dvojizbový byt, ktorý pred dvoma rokmi zdedil po svojej babičke. Hneď si ho začal s výdatnou pomocou otca svojpomocne rekonštruovať. Nemal síce veľký cit pre interiérový dizajn, no akú-takú predstavu mal a navyše, mal kopu známych, ktorí sa danej problematike venovali. No a asi pred pol rokom bol konečne so svojím dielom spokojný. Sediac za písacím stolom sa otočil a poobzeral hore po strope, no nikoho nevidel.

„Tu dole v rohu,“ navigoval Marco. Čupel v rohu miestnosti a zakrývala ho vedľa stojaca skriňa.

„Prečo sa tam schovávaš? Vylez.“

„Nechcel som ťa znova vystrašiť, alebo vyrušiť v nevhodnej situácii.“ Marco sa postavil a prelevitoval po miestnosti k Aidenovi. On sa na neho pri tom so záujmom pozeral.

„O čom to hovoríš?“ opýtal sa napokon.

„Prečo si mi nepovedal, že máš priateľa?“

„Priateľa? Akého priateľa?“ spýtal sa prekvapene.

„Minule, um... Ja som vás videl, ako...“ opatrne vysvetľoval.

„Takže ty ma špehuješ?“ Aiden sa na neho nahnevane zamračil.

„N-nie! To bolo nechtiac. Ja by som nikdy...!“ obhajoval sa Marco.

„Tak preto si bol v mojom sne taký divný. Ty žiarliš?“ spýtal sa s pobavením, na čo sa Marcove oči roztvorili v prekvapenom výraze. „Len pokoj. Nie je to môj milenec. Je to len môj veľmi dobrý priateľ. Poznáme sa už dlho a občas si v núdzi vypomáhame. Nič viac, nič menej.“ Aiden nevedel, prečo mu to vysvetľuje, cítil však, že je to tak správne. Aby však zmenil tému, spýtal sa ho, či ho dokáže nájsť všade. Marco sa už zdal byť pokojnejší a začal vysvetľovať.

„Reálny svet vnímam len čiastočne. Keď ťa chcem nájsť, nie je to tak, že by som lietal po uliciach a hľadal ťa. Jednoducho sa na teba sústredím a objavím sa tam, kde si, či už v hmotnom svete alebo v tvojom sne. V podstate ani teraz neviem, kde presne som. Viem len, že som s tebou.“

„To ma teda dvakrát neupokojilo. No, ale pristúpme k hlavnej téme. Či nechceš vedieť, čo sa mi podarilo o tebe zistiť?“

„Ale áno! Nie je nič, čo by som chcel vedieť viac. Takže si ma našiel?“

„Nie tak celkom.“

„Ako to myslíš?“

„Vieš, poznám celé tvoje meno, adresu, koníčky. Dokonca aj to že tvoj pes sa volá Fluffy. Mimochodom, je to naozaj stupídne meno. Ale bohužiaľ neviem, kde si, pretože si nezvestný.“

„Čože? Nezvestný? A vie sa, kde som sa stratil?“

„Nie úplne.“

„Takže predsa len môžem byť aj mŕtvy,“ vzdychol smutne Marco pričom dodal, „mimochodom, to meno mu dala moja sestra.“ Zrazu sa mu rozžiarili oči, ako keby objavil v piesku tú najkrajšiu lastúru a zvýskol. „Ach! Spomenul som si na moju sestru! Teda, aspoň na niektoré veci. Je vynikajúca tanečníčka. Vedel si to?“

„Nie, to som nevedel. Tvoju rodinu som si zatiaľ nepreštudoval.“ Aiden si uvedomil, že to naozaj nevedel. Otočil sa päť k svojmu laptopu a otvoril si priečinok so všetkými údajmi o Marcovi a jeho rodine, ktoré mu Luka pred tým než od neho odišiel dal dokopy. Vyhľadal si položku jeho sestry. Naozaj tam bolo naozaj uvedené, že je tanečníčka. Mal pred sebou prvý, aj keď len nepriamy dôkaz o tom, že Marco možno predsa len hovorí pravdu.

„Tak čo sa vlastne so mnou stalo?“

„Vieš, máš, alebo skôr mal si jednu záľubu. Cestoval si po krajine a hľadal skrýše s pokladmi. Nazýva sa to Geocaching. Hovorí ti to niečo?“

„Hm...“ Marco sa zamyslel. „Ani nie. Ale možno si na to časom spomeniem.“

„Posledná skrýša, kde si iste bol, sa nachádza asi tristopäťdesiat kilometrov odtiaľto. Tam sa našiel tvoj rozbitý GPS navigátor. Kam si šiel odtiaľ, respektíve, čo sa stalo potom nikto netuší.“ Aiden sa s ľútosťou pozrel na chlapca, ktorý sa pred ním vznášal. „Stalo sa to pred šiestimi mesiacmi. To je všetko, čo som zistil.“

„Pol roka? Už pol roka som nezvestný?! To nie je možné!“ nechcel veriť, čo práve počul. Rozrušený prelevitoval späť do kúta, v ktorom sa objavil, a skrčil sa do klbka. Aidenovi to pripadalo, ako keby dostal záchvat paniky, avšak v situácii, v ktorej oba boli, mu s tým nijako nevedel pomôcť. Preto sa ho pokúsil aspoň slovami upokojiť.

„Je mi to naozaj ľúto, ale možno že je šanca, zistiť viac. Malá, ale predsa. V tej skrýši, čo si u nej bol naposledy, sa vraj nachádzal balíček s popolom nejakého mŕtveho týpka, ktorý založil skrýšu tu neďaleko, v lese za jednou dedinou. Viaže sa s tým aj trochu divný príbeh. Skrátka, je možné, že si to šiel overiť a...“

„A čo?! Stratil som sa tam?!“ vykríkol zrazu Marco zo svojho kúta. „Sme presne tam kde sme začali,“ povedal po tom s roztraseným hlasom a rozvzlykal sa. „Prečo som nešiel do neba, alebo kamkoľvek duše mŕtvych odchádzajú? Prečo som tu zostal trčať?!“ Aiden nevedel, čo má spraviť. Cítil sa úplne bezmocný. Vstal od stola, prešiel ku kútu a čupol si pred Marca.

„No tak. Hlavu hore,“ povedal mu jemným hlasom. „Pôjdem sa tam popozerať a popýtam sa miestnych. Možno niekto bude niečo vedieť. Hm? Čo ty na to? Možno zistím, čo sa s tebou stalo.“ Aiden sa na neho usmial, no Marcom zrazu trhlo a prudko vzniesol hore, aby sa vzápätí premiestnil na opačný koniec izby. Podľa zákonov fyziky, by malo byť pri tom pohybe počuť aspoň nejaké „vžúm“, no v jeho prípade evidentne neplatili.

„Máš pravdu. Ja... Um... Ospravedlňujem sa tento výstup.“ Utrel si slzy do rukáva a zasmial sa. „Bolo to trochu veľa informácií naraz. Predtým než odídem, ti ešte chcem povedať, že za celý ten čas... Um... za tých šesť mesiacov, toto je prvý krát, kedy sa začínam opäť cítiť bezpečne. A to len vďaka tebe. Ďakujem. Za všetko.“ Na to sa Marco pred Aidenovými očami rozplynul.

On niečo tak fascinujúce ešte v živote nevidel. Len tam tak stál a civel na prázdny strop. Snažil sa spracovať to, čo práve zažil, ale aj to, o čom sa spolu rozprávali a ako Marco reagoval. Nech už bol čímkoľvek, duchom, alebo len jeho fantázia, teraz už musel zistiť, čo sa stalo. Nie len kvôli chlapcovi, ale aj kvôli sebe. Do reality ho vrátil späť až telefonát. Volal mu kolega z práce. Oznámil mu, že bohužiaľ ochorel a požiadal ho, aby sa v jeho neprítomnosti postaral o jeho bunkové kultúry.

„Samozrejme, nemám s tým žiaden problém,“ uistil ho Aiden. On sám nerád nechával svoje pokusy na niekoho iného, ale tentoraz mohol túto pomoc využiť ako zámienku. Preto pokračoval s uvoľneným tónom v hlase: „Ale budeš mi to musieť potom oplatiť. Potrebujem si vybrať jeden – dva dni voľna. Ale počká to, kým už budeš v robote.“

„Tebe asi nezištnosť nič nehovorí, však?“ doberal si ho kolega.

„Hehe... Nuž, ja za to nemôžem. Je to vina spoločnosti, v ktorej žijeme. Prajem ti veľmi skoré uzdravenie.“

„Vďaka. Maj sa,“ odzdravil sa kolega a zložil.

***

Bolo to len pár dní, čo prišlo malé oteplenie a veľké kopy snehu sa začali pomaly rozpúšťať. No dnes, keď sa Aiden konečne dostal k dlho chystanému výletu, začalo znova mrznúť. Aj keď sa cesta zdala byť suchá, miestami sa na vozovke objavovali zľadovatené plochy, ktoré sa množili priamo úmerne k zväčšujúcej sa vzdialenosti od centra mesta.  Niekoľko kilometrov od cieľa sa cesta natoľko šmýkala, že musel ísť takmer krokom, aby sa náhodou niečo nestalo. Najhoršie však bolo, že sa cesta kľukatila a raz šiel hore a potom zase klesal. Jedinú spoločnosť mu robilo autorádio, ktoré mu už dvakrát v priebehu hodiny oznámilo, že je na noc očakávané husté sneženie a silný nárazový vietor, čo znamenalo tvorbu závejov. Na cestu sa vydal až niečo po jednej popoludní, pretože si ešte musel ísť niečo na poslednú chvíľu vybaviť do práce. Spomínaná dedina sa od mesta nachádzala len necelých štyridsať kilometrov, no tempo, ktorým bol donútený ísť, mu naťahovalo čas. Vedel, že dnes, vzhľadom na počasie, sa do lesa už pozrieť nestihne. Trocha ho to mrzelo, pretože sa na výlet poctivo pripravil. Zaobstaral si GPS navigátor a zistil si rôzne typy, ako čo najrýchlejšie nájsť skrýšu. Taktiež si zistil čo najviac o tej konkrétnej, na ktorú sa chystal. Našťastie informácií bolo viac než dosť, aj keď väčšina z nich bola varujúceho a odrádzajúceho typu.

Jediný svetlý bod dnešnej cesty videl zatiaľ len v grilovaných rebierkach, o ktorých mu Luka básnil. Preto, keď sa konečne dostal na miesto určenia, zaparkoval rovno pred spomínanou reštauráciou. Budovu zdieľala spolu s poštou a hneď vedľa bol obecný úrad. Oproti sa nachádzali miestne potraviny a povedľa niekoľko menších budov s rôznymi obchodíkmi a službami. Vošiel do vnútra reštaurácie s typicky dedinky uleteným názvom, U veselého býka. V priestrannej miestnosti, zariadenej taktiež typicky dedinsky, bolo celkom rušno, aj napriek tomu, že obsadené boli len štyri stoly a pri barovom pulte sedeli traja muži. Bolo evidentné, že sa všetci poznali, no jeho príchod našťastie nikoho nezaujímal. Sadol si ku stolu, ktorý bol pod oknom. Predsa, keď už raz niekoho hľadá, musí mať prehľad. Vonku sa však prechádzalo len zopár postarších osôb, dve  mamičky s kočíkmi a ešte dve ďalšie osoby práve vyšli z potravín.

Netrvalo dlho kým prišla mladá, sympaticky pôsobiaca servírka. Milo sa na hosťa usmiala a podala mu jedálny lístok. „Čo Vám prinesiem na pitie?“ spýtala sa a vytiahla z vrecka malý notesík s perom.

„Minerálku, nechladenú a nesýtenú. Ďakujem.“ odpovedal jej, prevzal si jedálny lístok a opätoval jej milý úsmev. Servírka si zapísala objednávku a zmizla za barovým pultom. Potom si Aiden začal v jedálnom lístku listovať. Rýchlo ale našiel jedlo, kvôli ktorému tu sedel a potom len čakal na jej návrat. Pozeral sa z okna a sledoval, čo sa vonku deje. Po chvíli pred potravinami zastala menšia tmavomodrá dodávka, z ktorej vystúpili dvaja muži. Aiden im nevenoval veľkú pozornosť, až kým jeden z mužov neprebehol na druhú stranu ulice a nešiel vhodiť list do poštovej schránky, ktorá sa nachádzala uchytená na fasáde tej časti budovy, ktorá už patrila pošte. Už z diaľky si všimol, že bol tento muž mladší od toho, ktorý šoféroval, ale až keď prešiel, popod oknom, za ktorým Aiden sedel, si uvedomil, že sa pozerá na Marca. Bol to on! Na hlave mal síce starú vyťahanú čiapku, ktorá mu padala pod čelo, bol vyblednutý a mal kruhy pod očami, no bol to on. Živý a zdravý! Aiden tomu nechcel uveriť! Niekde vo svojom vnútri sa už vyrovnal s faktom, že to celé nebol len prelud, no teraz mal dôkaz skutočný a prebehol mu rovno popod nos. Skôr, než by sa však stihol postaviť a bežať za ním, znova ho oslovila servírka.

„Už Ste si vybrali?“ spýtala sa a položila otvorenú sklenenú fľašu s minerálkou na stôl a hneď k nej pripojila aj pohár. Aiden sa na ňu nechápavo pozrel, na čo ona zopakovala svoju otázku. „Už Ste si vybrali?“

„Um ja...“ Aiden sa snažil rýchlo striasť zo seba šok.

„Pane, Ste v poriadku?“

„Áno, som. Len som sa zamyslel. Um... Občas sa mi potom stane, že keď ma niekto osloví, tak neviem tak rýchlo reagovať.“ zahováral a nie príliš prirodzene sa zasmial. „Dal by som si vašu špecialitu, Grilované rebierka podľa šéfkuchára.“

„Rozumiem.“ Servírka si objednávku opäť zapísala do notesíku a otočila sa, že odíde. Aiden ju však ešte rýchlo oslovil.

„Prepáčte. Môžem sa Vás niečo opýtať? Abbey, však?“ Vyburcoval všetku svoju šarmantnosť a pripojil k tomu široký úsmev. Servírka sa jemne začervenala.

„Áno, ale všetci ma volajú len Bee. Čo by Ste rád vedeli?“

„Mal by som na Vás pár otázok. Ak by Vás to neobťažovalo.“ Aiden si v priebehu niekoľkých sekúnd dokázal vymyslieť dokonalú zámienku, pomocou ktorej chcel zistiť čo najviac o tom, čo práve videl. „Viete, pracujem na sociologickej štúdii mladých ľudí žijúcich na dedinách a vidieku. Je to súčasť mojej dizertačnej práce. Cestujem po krajine a robím rozhovory s ľuďmi vo Vašom veku. Zaujíma ma, ako vnímajú svoje okolie, v ktorom žijú, a taktiež, aký majú vzťah s ostatnými mladými ľuďmi okolo seba. Napríklad, vidíte tú modrú dodávku?“ Natočil sa k oknu a prstom ukázal na auto stojace oproti pred potravinami. Bee sa nahla, aby sa pozrela, na čo ukazuje. „Pred chvíľou z nej vystúpil mladý muž. Toto je malá dedinka, predpokladám, že ho poznáte. Aký máte napríklad postoj k nemu.“

„Ach, no ja...“ Bee sa zdala byť trochu zmätená. Napokon sa však usmiala a s nadšením povedala: „Rada Vám pomôžem. Ale najprv vybavím Vašu objednávku. Vyzeráte byť hladný.“

„Ďakujem. To veru som. A prineste niečo aj sebe. Pozývam Vás.“

„Dobre. Ako vidím, chlapi ma teraz nepotrebujú a keď budú niečo chcieť, tak na mňa zakričia.“ zasmiala sa, zvrtla sa na opätku a ponáhľala sa do kuchyne.

***

Šéfkuchár reštaurácie U veselého býka sa práve chystal s veľkou chuťou zahryznúť do žemle naplnenej dvojitou dávkou pečeného mäsa, keď sa dvere do kuchyne prudko rozleteli. Trhlo ním a zuby mu naprázdno cvakli.

„Bob!“ Dovnútra vletela rozrušená Bee. „Pred chvíľou sem prišiel úplne úžasný chalan. Je presne môj typ! Vysoký, tmavohnedé vlasy, ostré rysy tváre a nosa. Hlboký pohľad so žiariacimi zelenými očami. Ach! Robí vraj nejakú štúdiu pre svoju dezertnú prácu, alebo čo. A chce sa ma popýtať na nejaké veci ohľadne dedinčanov. Ale viem, že je to len zámienka, aby som mnou mohol flirtovať. Žena také veci vycíti.“

„Fajn, fajn. Len sa mi tu neroztop,“ zamrmlal znechutene šéfkuchár a znova sa pokúsil zahryznúť do svojho jedla.“

„No ták, Bob! Neseď tu len tak. Mám tu objednávku. Šup, šup do práce!“ Bee odtrhla Bobovi žemľu od úst a plesla ju na tanier. „Môj sexi zákazník si prosí tvoje vychýrené rebierka, tak ich neodflákni, prosím! Och a pre mňa to bude ľahký šalát s fetou. Pozval ma, vieš? Keď to bude hotové, zavolaj ma. Budem pri ňom.“

Ako rýchlo dievča vtrhlo, tak rýchlo sa aj vyparilo. Bob sa pozrel na svoju nezačatú žemľu a nešťastne si povzdychol, „náš zákazník, náš pán.“

***

Po tom čo Bee odišla do kuchyne sa Aiden nervózne hemžil na stoličke. Bol zvedavý, čo mu to dievča povie. Musel sa ale pýtať veľmi opatrne, aby nevzbudil žiadne podozrenie. Bol predsa v neznámom prostredí a nevedel, čo od týchto domorodcov môže očakávať. Koniec koncov, Luka mu sám vravel, že sú divní. No a to, že sem prišiel len pred chvíľou a už Marca našiel bolo ešte divnejšie. Možno osud, pomyslel si, no vzápätí sa nad tým v sebe zasmial. Musí v tom byť nejaký háčik, inak by tu predsa nesedel. Bol rád, že sa nevyrútil von. Zanedlho sa Bee vrátila a sadla si oproti nemu.

„Tak a som späť. Myslím, že je nefér, že len Vy viete moje meno, hm? A taktiež si nepotrpím na žiadne formality. Veď sme predsa v približne rovnakom veku.“

„To veru nie je fér. Volám sa Aiden. Teší ma,“ srdečne pozdravil a natiahol pravačku.

„Aj mňa.“ Bee si s ním potriasla ruku. „Tak Aiden, čo by si rád vedel?“

„Ako som už spomínal, zaujímajú ma mladí dedinčania. Ako žijú, ako sa bavia, ako prežívajú všedné dni, čo ich trápi ale hlavne, aké majú vzťahy medzi sebou. Zaujímajú ma, ako sa ľudia navzájom vnímajú v malých dedinkách a osadách. No a začať môžeme,“ Aiden sa zatváril, že premýšľa, „trebárs aj s tým chalanom, čo som ho spomínal.“

„Toho vlastne nepoznám.“

„Nie? Je to vôbec možné?“ spýtal sa prekvapene.

„Nieže by som nevedela, ako sa volá, ale nestýkam sa s ním. Vlastne celá tá jeho rodina je divná, a okrem toho najnevyhnutnejšieho a nebavia s nikým,“ vysvetľovala.

„Ej ha! Takže záhadná rodina, tak to je zaujímavé.“ Aiden sa uvoľnene zasmial.

„Hej, povráva sa kadečo.“

„A ako dlho tu žijú?“ Vyzvedal.

„Vlastne nie dlho. Prisťahovali sa sem asi pred troma rokmi. Kúpili si dom s pozemkom, ktorý leží asi tri kilometre od dediny hneď pri lese, keď pôjdeš výpadovkou na západ. Okrem potravín a obchodu s poľovníckymi potrebami inde nechodia. Môj strýko vlastní ten obchod. Myslím tie poľovnícke potreby. Povedal mi, že ten ich starý bol vojakom z povolania a tak sa správa aj k ostatným. Kúpil si ten dom vraj preto, aby si tu užíval dôchodok so svojou rodinou. Neviem, čo je na tom pravdy, ale rozhodne ide z neho strach.“

„A ten chalan?“ Nevedel sa dočkať, kým sa dostane k pointe.

„Ten sa tu objavil pár mesiacov dozadu, vraj je to synovec. Viac neviem. Všetci sa im radšej vyhýbajú.“

Aiden ju pozorne po celý čas počúval, no až teraz si uvedomil, jednu zásadnú informáciu. Z batohu si vybral malý zápisník, do ktorého si už predtým pozapisoval všetky dôležité informácie, ktoré od začiatku svojho pátrania získal. Potom zahral, že je síce príbeh zaujímavý, no nie je pre jeho prácu vôbec dôležitý. Preto poprosil Bee, aby mu porozprávala niečo o jej kamarátoch, a tváril sa, že si robí poznámky. Namiesto toho si však zapísal všetko, čo mu Bee o podivných susedoch vyrozprávala, a tú zásadnú informáciu, ktorú v jej rozprávaní postrehol, si zakrúžkoval. Trvalo asi pol hodinky, kým im šéfkuchár naservíroval objednané jedlo so slovami, že im to radšej priniesol sám, lebo ich nechcel vyrušovať pri tom, ako si hrkútajú. Aiden už mal v tom čase poznámky dopísané a využil situáciu a ospravedlnil sa na toaletu.

***

„Luka si pri svojej mašine?“ ozvalo sa z reproduktora telefónu.

„A kde inde by som podľa teba mohol byť?“ zamrmlal namrzene Luka. Celý deň sa snažil rozkódovať jedno heslo, aby sa dostal k určitým údajom, ktoré si žiadal jeho nový chlebodarca, no vôbec sa mu nedarilo. Navyše sa poslednú hodinu len prechádzal hore dole po miestnosti a snažil sa vyčistiť si myšlienky. Obvykle mu to pomáhalo a prišiel s novým riešením, no tentoraz akosi neprichádzalo.

„Nemám veľa času sa vykecávať, ale mohol by si mi prosím zistiť, niečo o chapovi menom Josif Mayer, kúpil si aj so svojou dom tu na výpadovke na západ. Meno nemusí byť skutočné, ale bol pravdepodobne vojak z povolania. A ešte sa mi prosím pozri, či nemá niečo spoločné s tým mŕtvym týpkom čo tu založil tú skrýš,“ náhlivo zadával rozkazy priateľ na telefóne.

„Si myslíš, že nemám lepšej roboty?“ pokračoval Luka s ešte namrzenejším hlasom. Napadlo ho však, že by to mohlo byť príjemné osvieženie a možno počas tejto úlohy nájde svoje riešenie. Zhlboka si vzdychol a prisľúbil, že urobí, čo bude v jeho silách. Aiden mu poďakoval, povedal, že sa za pár hodín zase ozve a zložil.

***

Keď sa Aiden vrátil z toalety, Bee práve vybavovala objednávky nových hostí, ktorí museli prísť počas jeho neprítomnosti. Preto si sadol na svoje miesto a s chuťou sa pustil do rebierok. Boli naozaj vynikajúce. Aj keď nevedel či to je len preto, že bol hladný ako vlk. Po chvíli sa vrátila aj Bee a pustila sa aj ona do svojho šalátu. Zvyšok večere konverzovali o všetkom možnom, čo prišlo Bee na um a polovicu z toho ani nestihol vnímať. Bol z celého dňa aj cesty, ktorá sa vliekla veľmi unavený, a preto sa rozhodol, že si na noc zaplatí nejaký motel v dedine. Na dôvažok, vonku zúrila metelica a ďaleko by sa aj tak nedostal. Bee mu samozrejme s veľkým nadšením poradila ten najlepší motel. Respektíve ten jeden, ktorý sa v dedine nachádzal a patril nejakej jej rodine. No a keď sa lúčili, nezabudla mu do vrecka kabáta strčiť na papieriku napísané telefónne číslo so srdiečkom. Aiden sa na tom s pobavením zasmial, keď si neskôr, už na motelovej izbe sumarizoval, čo všetko sa dnes dozvedel. Chúďa dievča, asi si tu veľa zábavy neužije, poľutoval ju.

Keďže sa nachádzal v poľovníckej oblasti, motel v ktorom sa ubytoval bol zariadený v rovnakom duchu. Na recepcii, ako aj po chodbách viselo parožie rôznej veľkosti a trofeje vypchaných zvierat. Izba bola našťastie strohejšia. Nenachádzalo sa v nej nič, čo by mohlo  človeka v noci na smrť vystrašiť, no dominovala jej veľká vyrezávaná manželská posteľ a dopĺňal ju štylizovaný drevený nábytok. Jemu to síce pripadalo trochu gýčové, no musel uznať, že je tam čisto a útulne. Hneď po príchode si dal horúcu sprchu a potom sa zababušil do prikrývok. Vybral si zápisník a prechádzal si poznámky. Oči sa mu zastavili na zakrúžkovanom troma rokmi. Prisťahovali sa sem pred troma rokmi! Tento čas presne koreloval so s časom smrti toho mŕtveho týpka. Aiden sa pomaly začínal cítiť ako nejaký detektív, čo ho privádzalo do určitého stavu vzrušenia, no začínal mať vzápätí nepríjemný pocit, že by mohol prísť na niečo, na čo by nemal. Ustúpiť už však bolo neskoro. Preto vylovil mobil z batohu a zavolal Lukovi.

„Tak ako? Zistil si mi to?“ spýtal sa nedočkavo. Na druhej strane však bolo chvíľu ticho, kým sa Luka unúval odpovedať.

„Aiden, mne sa to celé prestáva páčiť. Asi by si to mal nechať tak,“ spustil s celou svojou vážnosťou Luka.

„Čože? Čo si zistil?“ Aiden sa dožadoval odpovede.

„Nuž... Ten Mayer bol naozaj vojakom a je to jeho skutočné meno. Ale... Aiden, prosím, nechaj to tak.“ Luka sa opäť odlmčal.

„No tak Luka, povedz mi všetko! Nemôžem to už nechať tak! Nie teraz, keď som videl Marca!“ presviedčal ho.

„On žije?! Aj si sa s ním rozprával?“ zvýskol prekvapením Luka v telefóne.

„Áno je živý a zdravý. A nie nerozprával, len som ho videl. Servírka z tej tvojej obľúbenej reštiky mi povedala, že je to Mayerov synovec.“

„Ale to je nemožné,“ skočil mi Luka do reči.

„Preto mi musíš povedať všetko!“ Aiden zvýšil hlas a trochu sa mu roztriasol.

„Fajn, ale sľúb mi, že budeš veľmi opatrný, dobre? Nechcem prísť aj o teba!“

„Sľubujem. Tak to už pre boha vyklop!“

„Mal so pravdu obaja boli vojaci. Mayer aj ten mŕtvi. Mimochodom, volal sa Norman Blake. A nielenže sa poznali, dokonca boli aj kamaráti,“ vyšiel Luka nakoniec s pravdou von.

„Toho som sa obával,“ povzdychol si Aiden.

„To však nie je všetko,“ pokračoval Luka. „Boli zapletení aj do nejakej sprenevery peňazí. Peniaze sa však nikdy nenašli a nebolo dostatok dôkazov, ktoré by ich usvedčili, preto boli obaja zbavený viny. Blake sa rozhodol, že radšej skončí s aktívnou kariérou a začal sa naplno venovať svojmu koníčku.“

„Geocachingu.“

„Áno. No a Mayer bol prevelený a pred štyrmi rokmi nakoniec odišiel do výslužby. Užívať si dôchodok.“

„Uf, no pekne sa nám to zamotáva. Myslíš si, že Blake oklamal Mayera a niekde skryl tie peniaze a on sa ich potom snažil získať, čo vyústilo to do toho, že sa zbavil kamaráta?“

„Je to možné. Preto sa mi nepáči, že s tým chceš pokračovať.“

„Ale vôbec mi do toho celého nezapadá Marco?“ uvažoval zmätený Aiden.

„Ani mne. Neviem ako sa do toho celého mohol zapliesť. Skúšal som nájsť nejaké prepojenie medzi ním a Blakeom, no zatiaľ mi nič nevyskočilo. Nepoznali sa ani skrz ten geocaching. Tak neviem,“ povedal rezignovane Luka. „Čo budeš teraz robiť?“

„Ešte neviem. Musím si to všetko premyslieť. Aj keby sa do toho zaplietol len náhodou, čo je asi najviac pravdepodobné, nejaká spojitosť tam musí byť. Prečo by sa ten Mayer sťahoval práve sem, kde Blake založil skrýšu? Jedine ak by zistil, kde sú peniaze, ale prečo by tu ostal bývať, ak ich už získal.“

„Možno sa mu tu páči. A keď si dal toľkú námahu, že si sem nasťahoval aj celú svoju famíliu...“ odvetil sarkasticky Luka.

„A je to naozaj jeho skutočná rodina?“

„Hej je. Teda okrem Marca.“

„Hm... Jedine, čo ma napadá, že sa museli stretnúť tu pri tej skrýši, niečo sa pokazilo a zajali ho. Hoci, dnes na tej ulici nevyzeral, že by tam bol nedobrovoľne. Dokonca je aj verejne známy ako synovec. No, neviem...“ uvažoval Aiden nahlas. „Zajtra pôjdem pohľadať tú skrýšu, možno sa tam niečo dozviem. A keby nie, aspoň si okuknem popol toho Blakea,“ dokončil svoje úvahy s pobavením.

Potom sa opýtal Luku, či je v poriadku. Keď sa uistil, že je všetko OK, poďakoval mu za informácie, sľúbil mu, že sa mu zajtra ozve a rozlúčil sa. Opäť si všetko poctivo zapísal do svojho zápisníka, vypol svetlo a oddal sa potrebnému spánku. Zajtra ho čakalo veľké dobrodružstvo a preto sa chcel poriadne vyspať. Navyše, už to bolo pár dní, čo sa mu naposledy snívalo s Marcom. Po tom, čo sa spoznali aj v jeho podobe ducha, začal túžiť po ich stretnutiach ešte viac. A možno nie len preto, aby mu povedal, čo nové sa dozvedel.

***

Od posledného rozhovoru, ktorý Aiden s Marcom viedol, keď sa chlapec pred ním rozplakal, začal sa Marco k nemu správať čoraz intímnejšie. Preto keď sa túto noc konečne opäť stretli, vôbec ho neprekvapilo, že ho Marco privítal s veľkým, aj keď len kratulinkým objatím. Rečovú bariéru sa im síce stále nepodarilo prekonať, no vždy si vymenili nejaké kratučké správy písaním do dlane. Dnes mu Aiden s nadšením oznámil, že ho videl. Snažil sa nedať najavo, čo všetko sa však s tým spája. Chlapec sa mu šťastný hodil okolo krku a korunoval to letmým bozkom na líce. Hneď potom ale akoby na sekundu ustrnul a pokúsil vzápätí sa pokúsil vymaniť z objatia. Aiden ho však silno stisol a nechcel pustiť. Chlapec sa chvíľu mrvil no potom sa podvolil. Nejaký čas ostali nehybne stáť a potom Aiden povolil stisk. Predtým než by však stihol Marco od neho odstúpiť, vzal jeho tvár do dlaní. Až teraz po prvýkrát uvedomil, že okrem hlasu im chýba ešte niečo. Aj napriek tomu, že Marco prudko dýchal, z jeho úst nevychádzal žiaden dych. Naklonil sa k nemu bližšie. Možno by niečo zacítil, ak by ho... Myšlienku už nedokončil, pretože ho Marco z celej sily udrel päsťou do brucha. Táto reakcia Aidena tak šokovala, že sa ležiac na chrbte s trhnutím prebudil. V mieste, kde schytal úder, pociťoval prudkú bolesť. Prevalil sa na bok a schúlil do klbka. Bolesť našťastie rýchlo prešla.

„Čo to bolo do riti za reakciu?!“ ticho si zanadával. V tom sa však uvedomil. „Chcel som ho naozaj pobozkať? Prvýkrát, keď sa objavil ako duch mi povedal, že sa mu páčim, tak je by bolo pochopiteľné, keby ma chcel on pobozkať, ale prečo by som to robil ja...? Gŕŕŕ... Musím sa vyspať! Musím toho zajtra veľa poriešiť!“

Aiden sa ešte asi hodinu prevaľoval snažiac sa nemyslieť na jediné možné riešenie a potom upadol do, pre neho už v túto noc našťastie, bezsenného spánku.

***

            Na druhý deň ráno sa Aiden zobudil na pípanie budíka. Rýchlo sa zbalil a zbehol po schodoch na prízemie. Prešiel okolo prázdnej recepcie a vošiel do malej jedálne. Nachádzalo sa v nej päť rôzne veľkých stolov a pri najväčšom z nich práve dojedala raňajky rodina z dvoma malými deťmi. Mladší chlapec, mohol mať okolo troch rokov, s radosťou výskal, lebo mu mama oznámila, že keď dorazia ku starkej, určite ich bude čakať s veľkou misou plnou sladučkých buchiet. Asi o štyri roky staršie dievčatko sa tvárilo, že ju dianie naokolo nezaujíma a sústredilo sa len na dokončenie svojej porcie praženice. Aiden im poprial dobré ráno a zložil si veci pri stole najbližšom k východu. Prešiel k nižšiemu servírovaciemu stolíku, na ktorom bolo na sebe poukladaných niekoľko šálok, lyžičiek, baleného cukru, krčiažtek s mliekom a dve termosky. Jedna mala na sebe nalepený papierik káva a druhá čaj. Aiden automaticky siahol po káve a nalial si do jednej zo šálok. Na jej pravidelné pitie si navykol asi pred dvoma rokmi, po tom, čo niekoľko mesiacov chodil s jedným chalanom, ktorý bol na nej priam závislý. Hoci sa spolu stretávali len pár mesiacov, tento „zlozvyk“ mu už akosi ostal a dnes si začiatok dňa bez tej čiernej aromatickej pochutiny nedokázal predstaviť. Cukor v nej nezniesol, no mlieka si nalial koľko sa len do šálky zmestilo. Lyžičkou zmiešal obe tekutiny dokopy a ochutnal. Zhodnotil, že je to piteľné, sadol si na svoje miesto a viac menej len čakal, čo sa bude diať. Rýchlo sa však zahĺbil do svojich myšlienok a vôbec si nevšimol, že po chvíli vyšla zo zadných dverí miestnosti, za ktorými sa nachádzala kuchyňa, recepčná. Evidentne slúžila v tomto motelíku aj ako kuchárka a možno aj upratovačka. V jednej ruke držala tanier plný praženice a do chrumkava upečených plátkov slaninky a v druhej malý košík s pečivom.

„Ste ešte príliš mladý, aby ste sa hneď z rána tvárili tak vážne,“ oslovila ho prívetivým hlasom. Aiden sa na jej hlas strhol a pozrel na ňu s mierne vyplašeným výrazom v tvári.

„ Dobré ráno,“ povedal napokon.

„Aj Vám. Nech sa páči a nech Vám chutná.“ Pani mala niečo po päťdesiatke a dlhé roky fajčenia sa jej odrazili na hlbokých vráskach okolo úst. No keď sa na Aidena zoširoka usmiala, nebolo ich takmer vidno. Položila tanier, z ktorého sa ešte parilo, spolu s košíkom pred neho na stôl a zmizla v priestoroch recepcie.

Po tom, čo sa Aiden najedol a odubytoval, ponáhľal sa pozrieť, v akom stave sa nachádza jeho auto. Vonku bolo síce hlboko pod nulou, no svietilo slnko. Hoci sa cestári snažili odstrániť náveje snehu čo najrýchlejšie, pozostatky včerajšej metelice boli všade naokolo. Chvíľu sa aj on trápil s odpratávaním snehu zo svojho vozidla a potom vyštartoval na cestu. Pustil sa smerom na juh a po niekoľkých kilometroch ho GPS znavigovalo, aby zatočil na západ. Po niekoľkých ďalších kilometroch ho už začalo navigovať smerom do lesa. Preto si od predpokladaného umiestnenia skrýše našiel čo najbližšie možné miesto na parkovanie, čo v daných poveternostných podmienkach nebolo vôbec jednoduché. V lese našťastie veľa snehu nebolo a šlo sa mu viac-menej dobre. Po asi pol hodinke motania sa skrýšu našiel. Nachádzala sa skrytá pod veľkým balvanom a obložená kamením. Bola to z vrchu uzatváracia plechová truhlica s rozmermi asi štyridsať krát tridsať centimetrov. Dala by sa zamknúť visiacim zámkom, no ten chýbal. Pokúsil sa ju otvoriť, no veko bolo primrznuté. Vytiahol z batoha vyskakovací nožík a začal vyškrabávať tenkú ľadovú vrstvu zo špár. Bol rozrušený, bo sa nevedel dočkať, čo tam objaví. No po otvorení ostal prekvapený. Jediné čo v nej bolo, boli pozostatky nejakej bielej kryštalickej látky. Inak bola úplne prázdna! Po balíčkoch ani stopy.

Bude to soľ, preblyslo Aidenovi mysľou. Veď tá sa používa na ochranu pred zlými silami. Chutnať ju však v úmysle nemal.

„Kde sú ale balíčky? Kto by ich mohol zobrať, po tom všetkom, čo sa o kolo nich udialo?“

Možno ten, kto od začiatku vedel, čo je za tým, ozvalo sa z hĺbky Aidenovho vedomia.

„Mayer!“ zvolal, ako by mu už bolo všetko jasné. Avšak jeho objav v ňom vyvolával len ďalší zmätok a vynáralo sa mnoho, mnoho otázok, na ktoré ak chcel dostať odpoveď musel ísť priamo za zdrojom. Táto myšlienka sa mu vôbec nepáčila, no ak chcel prísť veci na kĺb, ale hlavne, ak sa chcel dostať k Marcovi, nemal na výber. Vrátil sa teda späť do svojho auta. Uvážil, že najlepšie bude, ak pôjde zase do dediny, napríklad aj do tej reštaurácie a poriadne si premyslí, čo ďalej. Musel si predsa vymyslieť nejaký plán, ako sa skontaktovať s Marcom a zároveň sa nestať podozrivým, z toho, že toho vie až príliš veľa. A možno sa mu aj jedným ťahom podarí nájsť chýbajúce časti skladačky.

Ani nie za pol hodiny už sedel v teple U veselého býka. Najväčšiu radosť z toho mala samozrejme Bee, ktorá sa v každej možnej voľnej chvíli pri ňom zastavila, či mu náhodou niečo nechýba. Našťastie pre Aidena tu bolo v čase obeda tak plno, ako keby sa tu zišla celá dedina. S Bee prehodili len zopár slov, no na niečo to bolo predsa len dobré, pretože mu povedala, že mu včera zabudla spomenúť dedinskú kroniku. Zapisujú sa do nej všetky dedinské udalosti, od narodení cez úmrtia až po rôzne zaujímavosti, ako napríklad tá posledná, keď sa na dvore u jednej susedy vyliahlo kura z dvoma hlavami. Dokonca to vraj prišla aj televízia natočiť! Možno by v nej niečo zaujímavé pre svoju prácu našiel. Možno by v nej niečo našiel? Aiden v to dúfal. No nie pre jeho neexistujúcu dizertačku. Rýchlo teda dojedol, zaplatil a ponáhľal sa na radnicu. Jeho narýchlo vymyslená tematika vymyslenej štúdie a mu hodila aj tu a pani úradníčka ho usadila do kresla v menšej zasadačke a priniesla hrubú knihu. Bolo to už pätnáste pokračovanie a zahŕňala údaje z posledných približne dvadsiatich piatich rokov. Prelistoval tri roky dozadu a potom aj do obdobia vzniku skrýše. Jediné čo sa však dozvedel bolo to, čo už aj on sám vedel. Sklamaný, že nič nové neobjavil ho mierne nahnevalo. Napadlo ho, že by sa ešte pozrel, či nájde zmienku o objavení sa Marca. Prelistoval sa pol roka dozadu a pokračoval do súčasnosti. Zmienku o ňom tam naozaj aj našiel, no urobená bola pred dva a pol miesiacom.

Kde bol tých zvyšných tri a pol mesiaca? Žeby ho väznili? Ale prečo ho teraz nechajú voľne sa pohybovať? Vírili myšlienky v jeho hlave. Oprel sa o operadlo kresla, zaklonil hlavu a zavrel oči. „Čo ti to len urobili, že si skončil v mojom sne žiadajúc o pomoc?“ zašeptal ticho Aiden uvažujúc, čo spraviť ďalej. Jediná možnosť, ktorá mu ostávala, bola vymyslieť si nejakú výhovorku, na ktorú by skočili a ísť priamo do hadieho hniezda. Napadla ho síce len hlúpa a dosť otrepaná výhovorka, no vzdialenosť ich sídla od dediny a predpoveď počasia na noc, ktorá sa už začala napĺňať mu hrali do kariet.

„Um,“ povedal tichý hlások. Aiden si najprv myslel, že sa vrátila úradníčka, no nepočul otváranie dverí. Otvoril oči. Marco sa pred ním vznášal svojím obvyklým spôsobom.

„Ahoj, Marco,“ pozdravil sa mu.

„Ahoj. Prepáč mi, že som ťa v noci udrel,“ ospravedlňoval sa Marko.

„To je v poriadku,“ uistil ho Aiden. „Ale prečo si to spravil?“

„Pamätáš sa? Keď sme sa takto stretli po prvý krát, povedal som ti, že sa mi páčiš. Tak na tom sa nič nezmenilo. Ba práve naopak! Objatia, či pusa na líce sú OK, ale zachádzať do niečoho hlbšieho, pokiaľ som v tomto stave nechcem.“ Marco na chvíľu stíchol a potom nesmelo dodal: „Chcel so ma pobozkať, však?“

„Neviem, čo som chcel. Naozaj neviem. Bol to sen,“ vzdychol si Aiden.

„To je v poriadku. Chápem ťa. Je toho na teba veľa.“ Marco sa snažil na Aidena uvoľnene usmiať, no obavy, ktoré chcel zakryť, predsa len prevážili.

„Marco. Dnes sa chystám ísť za tými ľuďmi, čo ťa držia. Aj keď, vtedy, čo som ťa videl na ulici, to nevyzeralo, že by si tam bol nedobrovoľne.

„Možno mám amnéziu a neviem, kto som, tak sa ma ujali.“

„Pochybujem, že to bude také jednoduché. Prečo ťa teda nezobrali do nemocnice, kde by ti vedeli pomôcť? A taktiež ťa neohlásili na polícii. Určite majú niečo za lubom. Dokonca ťa nezatajujú ani tu v dedine, hoci vystupuješ pod menom Jákob a si vraj synovcom Josifa Mayera. Hovorí ti niečo to meno?“

„Nespomínam si, ale nemám z neho dobrý pocit.“

„A čo mená Dávid, Solly a Anna Mayerovci?“

„Tá žena!“ zvolal Marco rozrušene.

„Anna? Je ti povedomá?“ spýtal sa Aiden prekvapene.

„Pri tom mene... Úzkosť! Strach! Jedine to sa mi vynára.“

„Dobre. Možno ona je práve tá, čo ti ublížila. Keď tam pôjdem, dám si na ňu pozor.“ Aiden sa snažil Marca upokojiť. „Plán je taký, že sa nechám pozvať k nim domov. Dúfam, že tam budeš a budem si môcť s tebou pohovoriť. Neviem si predstaviť, čo sa udeje, ale dúfam, že to už celé skončí.“

„V to dúfam aj ja.“ Marco takmer nestihol dopovedať, keď sa dvere do miestnosti otvorili a vošla úradníčka.

„Prepáčte, nechcem Vás rušiť pri telefonovaní, no už zatvárame a musím Vás poprosiť, aby ste to tu ukončili.“

„Och, nie, prepáčte mi. Vôbec som si neuvedomil, koľko je hodín. Už som skončil a som na odchode. Ďakujem Vám veľmi pekne za ochotu.“ Aiden sa zdvorilo ospravedlňoval, pričom si pakoval svoje veci do batoha a obliekal bundu. Pred opustením miestnosti sa ešte narýchlo otočil, či tam Marco ešte je, bol už však preč. Pani úradníčka ho vyprevadila a rozlúčili sa. Aiden si ešte rýchlo zabehol do miestnych potravín kúpiť niečo pod zub na večeru a potom nastal čas na realizáciu plánu.

***

Od neskorého obeda sa postupne opäť začal zdvíhať vietor sprevádzaný hustým snežením. K večeru bol už tak silný, že prekonal aj včerajšiu metelicu. Aiden zastavil svoje auto na krajnici cesty asi pol kilometra od domu Mayerovcov a odtiaľ už šiel pešo. Cesta mu trvala nejakých pätnásť minút, no kým dorazil k vstupnej bráne, bol na kosť premrznutý. Zazvonil a čakal čo sa bude diať. V stene vedľa bránky, nad zvončekom zabudovaný reproduktor začal čoskoro praskať a ozval sa hlas: „Áno? Čo chcete?“

„Prepáčte, pokazilo sa mi auto a aj v mobile mi došla baterka. Mohol by som si od vás zavolať odťahovku?“ Aiden zaklamal hlasu. V celku dlho sa nič nedialo, až si myslel, že sa na neho vykašľali, no reproduktor sa opäť rozpraskal.

„Fajn. Tak poďte dnu,“ odvrkol hlas a bránka sa otvorila.

Aiden prešiel po snehom zafúkanom chodníčku ku vchodovým dverám a zaklopal. Otvoril mu nižší na ježka vystrihaný muž po tridsiatke a pustil ho dnu. Aiden predpokladal, že je to Mayerov starší syn Dávid. Okrem neho, dom obývala ešte jeho mladšia dcéra Anna, syn Mayerovej nebohej sestry, Solly, no a samozrejme Marco, alebo Jákob, ako ho volali oni.

„Telefón je tam na tom stolíku,“ povedal Dávid otráveným hlasom, no oči z neho nespúšťal.

„Ďakujem.“ Aiden prešiel popri Dávidovi k stolíku a vytočil číslo z vizitky, ktorú mal už prichystanú vo vrecku. Bol nervózny, pretože vytáčal skutočné číslo a netušil, ako dlho im potrvá sem prísť a teda, koľko času bude mať, na to, aby mal možnosť stretnúť sa s Marcom. Navyše mužov uprený pohľad, ktorý mu prebodával chrbát, tiež nebol dvakrát príjemný. Zvonilo to len pár sekúnd a hneď to zdvihla operátorka. Aiden jej vysvetlil svoju situáciu.

„Ach, vonku je taká kalamita, že sa už stalo päť veľkých dopravných nehôd na hlavných ťahoch, niekoľko na vedľajších, a nové a nové hlásenia nám stále chodia. Už máme všetkých ľudí v teréne, ako aj ostatné firmy, s ktorými spolupracujeme,“ sťažovala sa operátorka. „U Vás mi však vyskakuje, že voláte z pevnej linky. To musíte byť niekde  vnútri, však?“

„Áno, ale u úplne cudzích ľudí,“ ohradil sa Aiden.

„Poproste ich, aby Vás na noc ubytovali, lebo skôr, ako ráno Vám asi nikoho nedokážeme poslať. Je mi to naozaj ľúto, ale máme tu súrnejšie prípady. Zavolajte nám ráno,“ ospravedlňovala sa operátorka. Potom mu popriala pekný večer a zložila. V slúchadle sa ozvalo nepríjemné pípanie.

„Ona mi to zložila,“ sucho skonštatoval.

„A kedy prídu?“ spýtal sa Dávid.

„Neprídu.“ Aiden nehybne držal slúchadlo pri uchu. Snažil sa tváriť šokovane, aj keď mu to vlastne vyhovovalo. Auto mal samozrejme v poriadku, len si rozpojil štartovacie kábliky, aby sa v prípade potreby naozaj zdalo, že má niekde poruchu, no vzápätí v prípade núdze by ho vedel rýchlo opraviť.

 „Akože neprídu?“ Dávid zdvihol hlas a vytrhol Aidenovi slúchadlo z ruky. Priložil si ho k uchu, no tiež počul len pravidelné pípanie.

„Skrátka mi povedala, že mám u vás ostať, lebo mi nemajú koho poslať.“

„Ale tu nemôžete ostať!“

„Ja to ani nemám v úmysle, ale asi mi nič iné nezostáva. Do dediny je to vyše päť kilometrov. To by som v tomto počasí pešo nezvládol.“

„Keď nie tak, tak Vás odveziem,“ naliehal Dávid.

„Nikto nikam nepôjde. Nie v takomto počasí,“ ozval sa mocný mužský hlas za ich chrbtami. Obaja sa otočili. Pred nimi stál Josif Mayer v Sollyho sprievode.

„Pane. Veď tu nemôže ostať,“ namietal jeho syn.

„Hádam by si do toho počasia vyhodil toho úbohého človeka?“ opýtal sa Mayer prísne.

„Nie, pane,“ Dávid klopil uši.

Mayer potom zmenil tón hlasu. Síce stále karhavo, no už s humorom dodal: „A ako ťa poznám, ani tebe samému sa teraz von nechce.“

„To máš pravdu, pane...“

„Takže sme si to vyjasnili, a teraz bež pohľadať svoju sestru a popros ju, aby nášmu hosťovi navarila teplý čaj. Určite je celý premrznutý.“ Pán domu sa síce tváril uvoľnene, no napätie, ktoré panovalo by sa dalo krájať. Skôr než by však Dávid odišiel, pristúpil k Mayerovi a tichším hlasom mu povedal:

„Mimochodom, dnes poobede som zase našiel Jákoba, ako spí na stole. V poslednej dobe sa to stáva čoraz častejšie. Myslím, že je načase, aby si to začal riešiť.“

„Máš pravdu. Postarám sa o to. Ale teraz už choď.“

Dávid napokon odišiel a pripojil sa k nemu aj jeho bratranec. Aiden sa po celý čas tváril, že nepočuje, o čom sa rozprávajú, resp. ak aj počuje tak, mu je to jedno. Potom sa s Mayerom presunuli do menšieho salónika v prednej časti domu a usadili sa do kresiel, ktoré boli k sebe natočené. Miestnosť pôsobila prekvapivo útulne, no všade bolo vidno až dokonalý poriadok.

„Naozaj Vám ďakujem, že ste ma tu nechali a ani predstaviť som sa Vám nestihol. Volám sa Aiden Eberhardt.“ Pre istotu mu povedal svoje skutočné meno.

„Veľmi ma teší chlapče. Ja som Josif Mayer. Čo ťa privádza do týchto končín, najmä v takomto nečase?“ Naoko nenútene spovedal Mayer svojho hosťa.

„Prišiel som do dediny zbierať nejaké údaje k jednej časti mojej dizertačnej práce. Ide u štúdiu mladých ľudí žijúcich na dedine.“ Aiden sa držal svojho vymysleného príbehu, keby sa na neho náhodou neskôr pýtali v dedine, tak má alibi. „Nuž, asi som si naozaj nevybral najlepší čas na jej začatie. Je to len prvá dedina a vidíte, ako to dopadlo.“ Aiden sa pokúsil o žartovanie.

„To veru nie je,“ pritakal mu hostiteľ. „Prečo si si vybral práve našu dedinu?“

„Som z mesta a táto bola hneď prvá po ceste. Mám v pláne ísť smerom na západ navštíviť ďalšie a cestou sa staviť u krstných rodičov. Bývajú v Borde. No a odtiaľ, ešte sa uvidí,“ vymýšľal si Aiden.

„To znie ako dobrý plán.“

„Áno, len najprv musím vyriešiť problémy s autom. Je to už staršie vozidlo a zima mu nerobí veľmi dobre,“ posťažoval sa.

Mayer sa tváril, že je spokojný s Aidenovým výkladom a pýtal sa ho rôzne otázky ohľadom jeho štúdií, ale aj názorov na bežný život. Aiden niekedy naozaj nevedel, ako staršiemu pánovi odpovedať, aby vyhovel jeho nevysloveným požiadavkám, a aby sa náhodou nejako neprezradil. Z múk ho oslobodila až Anna, ktorá priniesla čaj. Mala ho položený na menšej oválnej tácke spolu s cukrom a citrónom.

„Toto je moja dcéra, Anna,“ predstavil ju Mayer.

„Veľmi ma teší,“ oslovil ju Aiden, pričom vstal a natiahol pravačku na pozdrav. Anna však len položila tácku na stolík, ktorý bol umiestnený v strede pred oboma kreslami, odvrkla na neho, „aj mňa“, a vrátila sa späť odkiaľ prišla.

„Veľmi sa ospravedlňujem. Ale veď to poznáš, aké sú ženy, keď sa zle vyspia.“

„Ach, áno, to áno.“ Aiden sa v rozpakoch posadil späť do kresla. Mayer ho vyzval, nech sa obslúži a opäť mu položil otázku. Skôr než by však stihol odpovedať, na prahu salónika sa objavil Marco. Aiden si práve usrkával z čaju a skoro mu zabehlo, keď ho zbadal.

„Pane, vraj si ma hľadal,“ prehovoril nesmelo a celý čas klopil zrak do zeme.

„Och, áno. Jákob, máme hosťa.“

„Počul som.“

„Dobre. V tvojej izbe je voľná posteľ. Ak by ti to neprekážalo, dnešnú noc by sme ho tam nechali prespať.“

„Ako povieš.“ Aiden to už nevydržal a opäť sa postavil na pozdrav.

„Som Aiden. Teší ma, že ťa spoznávam, Jákob.“ Mal čo robiť, aby sa nepreriekol. Marco sa konečne na neho pozrel a on ho obdaroval úsmevom, akým zvykol vždy, keď sa stretli.

„Aj mň...“ Marco sa pohol jeho smerom, že si s ním potrasie ruku, no v polke vety sa zasekol, oboma rukami si chytil hlavu a čupiac sa schúlil na zemi do klbka. Potom nastal krátky výkrik. Aiden bol šokovaný.

„Čo sa deje? Čo sa mu stalo?!“ obrátil sa na Mayera. Avšak aj on vyzeral byť prekvapený.

„Moja hlava! Ách. Áu. Strašne to bolí!“ vzlykal Marco a celý sa triasol.

Mayer k nemu prešiel a zdvihol zo zeme. „Počkaj tu!“ prísne prikázal Aidenovi a odvliekol Marka preč. On si sadol späť do kresla a tiež sa celý roztriasol.

„Čo to malo do riti znamenať?!“ mrmlal si popod nos a snažil sa upokojiť. Musí predsa držať formu nezaujatého pozorovateľa!

Asi po desiatich minútach sa hostiteľ vrátil. „Ospravedlňujem sa za ten výstup.“ Bol pokojný a zdvorilý.

„Je v poriadku?“ spýtal sa Aiden a tváril sa, že sa v podstate pýta len zo slušnosti.

„Áno, už sa upokojil. Jákob bol odmalička chorľavé dieťa, preto som si ho aj vzal k sebe sem na dedinu. Mesto mu nerobilo dobre,“ bez mihnutia oka klamal.

„Nie som si istý, či by som mal prespať v jeho izbe, ak je v takom stave. Stačí mi aj gauč.“

„Nezmysel. Chlapec je už v poriadku a ty vyzeráš, že sa potrebuješ vyspať.“

Aiden vedel, že v prípade tohto muža žiadne námietky nepomôžu. Bude tak, ako rozhodne on a jemu to aj vyhovovalo. Bude mať aspoň súkromie na to, aby sa s Marcom porozprával.

***

Po vyčerpávajúcom rozhovore sa obaja muži uchýlili do svojich izieb. V Aidenovej svietila malá nočná lampa na stolíku vedľa postele, kde Marca našiel ako spí schúlený a pritisnutý ku stene, zababušený do perín. Trčala mu len hlava od brady vyššie. Opatrne okolo neho prešiel a zapol si lampu aj pri svojej posteli. Sadol si a chvíľu nehybne pozoroval, ako sa kukla z periny pre ním nadvihuje a klesá. Postupne prešiel očami k jeho tvári. Tlmené svetlo z lampy na ňu priamo svietilo. Marcove mihalnice boli dlhé a dopadajúci tieň ich ešte predlžoval. Aiden nevedel, čo by mal urobiť. Mal ho na načiahnutie ruky, no cítil sa bezmocný. Nevedel, ako by mal postupovať. Evidentne mu niečo spravili s jeho spomienkami, ovplyvnili myseľ. Čo je však správne v takýchto prípadoch netušil. Nechcel mu ublížiť ešte viac, než mu už ublížili títo ľudia. Sklonil hlavu a podoprel si ju rukami.

„Marco, ako ti pomôcť?“ povzdychol si.

„Ai-den,“ ozvalo sa tak tichunko, že mal pocit, že sa mu to len zdalo. Vzhliadol opäť na Marca, no on bol v tej istej polohe, ako predtým. Jedine predtým zavreté ústa mal pootvorené. „Po-môž mi,“ ozvalo sa zase o niečo hlasnejšie. Aiden teraz už priamo videl, že to Marco hovorí zo sna.

„Ako ti pomôcť? Keby si mi len dal nejaké znamenie.“

Aiden sa naklonil, načiahol a jemne ho pohladil po vlasoch. V tom momente sa však Marco strhol. Vypleštil oči a keď zbadal, že ten cudzí muž je pri ňom tak blízko, bleskovo sa zdvihol na všetky štyri, do polohy zvieraťa čakajúceho na odvrátenie útoku. Hoci mal dlhé pyžamo, nebolo treba pozrieť pod neho, aby človek vedel, že má všetky svaly tela napäté.

„Čo. To. Robíš.“ precedil medzi zuby s pohľadom fixovaným na nepriateľa.

„Marco...“ Aiden vydal zo seba jediné slovo. Bol šokovaný z toho, ako rýchlo sa zmenilo Marcovo vyžarovanie. Kým spal bolo z neho cítiť strach no aj mierumilovnosť. Avšak teraz, bol úplne vydesený a odhodlaný ublížiť.

„Kto je Marco?“

„Ty si Marco,“ snažil sa mu pokojne odpovedať.

„Robíš si zo mňa žarty? Preskakuje ti? Mám ti jednu vraziť?“ Marco na neho slovne útočil, no hovoril ticho. Mohol by rovno zakričať, alebo vybehnúť a povedať ostatným, čo sa deje. Ale on len meravo ticho odvrával.

„Nie. Vravím ti pravdu. Voláš sa Marcus Theodor Kowalski. Porosil si ma, aby som ti prišiel pomôcť. Tak som tu. Prišiel som ta zobrať späť domov k tvojej rodine.“

„Nie! Klameš! Tu som doma a toto je moja jediná rodina!“ Celé jeho telo sa roztriaslo, kvôli čomu musel klesnúť na lakte a kolená, aby nestratil rovnováhu. Stále však nevolal o pomoc.

„Nie, Marco. Prosím spomeň si, čo ti títo ľudia spravili, spomeň si na svoju sestru – tanečnicu. Spomeň si na...“ Aidenovi na chvíľku zasekol hlas v hrdle, pretože si to konečne uvedomil. Bolo to divné, no bolo to tak. Z hlboka sa nadýchol a dodal: „Spomeň si aj na mňa a na to, čo si mi povedal. Ja ja ťa mám rád Marco. Prosím spomeň si.“ Ten len zatriasol hlavou a Aiden túto nepozornosť využil na to, aby ho chytil, alebo sa ho aspoň dotkol. Marco vydal zo seba zvláštny vzdych a opäť ho prekvapil tým, že vyskočil z postele a prebehol do kúpeľne, ktorá bola pootvorenými dverami prepojená s izbou. Potom už počul len tiché chlapcovo zvracanie.

Aiden nevedel, či koná správne, ale rozhodol sa pre šokovú terapiu. Povie mu všetko a bude dovtedy omieľať jeho skutočné meno, dokiaľ si spomenie. Aj on sa presunul do kúpeľne a rozsvietil malú lampu zabudovanú v zrkadle nad umývadlom. Kľakol si za Marca, ktorý vydával zvuky niečo medzi zvracaním a vzlykotom, a položil mu ruku na chrbát. On buď nechcel, alebo vo svojom stave nevedel namietať a nechal sa pohladiť. Potom sa však uvedomil a striasol zo seba cudziu ruku. Dielo v záchode už asi dokonal, pretože sa pretackal k umývadlu a začal si vyplachovať ústa a umývať tvár. Aiden spláchol a kým to Marco nevidel, priblížil sa k nemu, odzadu ho objal a zovrel stisk. Marco sa prirodzene začal mykať a chcel za vymaniť, no bol na to príliš oslabený.

„Marco. Marco. Pozri sa na seba v zrkadle. Si Marco, žiaden Jákob, či ako ti to tu hovoria. Tí ľudia ti ublížili. Vzali ťa od tvojej rodiny, ktorú miluješ.“ Marco sa odmietal pozrieť a snažil sa rukami si zakryť uši. Prudko dýchal, no stále nekričal o pomoc. Bolo to dobré znamenie? Aiden netušil. Už predtým mal Marco slzavé oči, no teraz sa rozplakach ako malé decko.

„P-prečo mi to robíš? Prečo... mi ubližuješ?“ trúsil pomedzi tiché vzlyky. „Bolí ma celé telo. Hlava... Srdce...“ Znova sa pokúsil prudko vymaniť z Aidenových paží. „Anna, už viac nechcem, už budem dobrý... Tá ihla.. Nie! To bolí!“ prvý krát hlasno vykríkol. Aiden sa naľakal a zakryl mu ústa rukou.

„Pst. To je dobré. Už ti tá žena viac neublíži. Som tu, aby som ťa ochránil,“ snažil sa upokojiť mykajúceho sa chlapca. Ten ho však silno uhryzol do ruky a bolesť Aidena prinútila, aby ho pustil. Marco neušiel. Len sa zviezol na zem a viac sa nepohol.

„Hej! Čo ti je! Marco!“ triasol ním Aiden hneď, čo sa spamätal z vlastných múk. Chlapec mal strnulé telo a plytko dýchal. Aiden bol vydesený, pretože ho nedokázal prebrať. Teraz sa pre zmenu triasol on. Vyzdvihol Marca do náručia, preniesol ho do jeho postele a pozakrýval. Sadol si oproti nemu, ako keď sem prišiel a uvažoval, čo sa mohlo asi stať. Nebol lekárom. A psychiatrom či neurológom tobôž nie. Žeby to nervovo nezvládol? Jeho mozog dostal taký šok, že z toho skolaboval? Možné bolo hoci čo. Aj to, že je Marco v kóme. Ale zistiť to nevedel ako. Aiden teraz ľutoval, čo urobil, ale v jej chvíli inak konať nemohol. Neostávalo mu nič iné, len vyčkať do rána. Najprv sa chcel uložiť do svojej postele, no cítil potrebu mať Marca čo najbližšie k sebe. Preto si vliezol k nemu pod perinu, privinul si ho k sebe a snažil sa zaspať. Lenže vysoká hladina adrenalínu v krvi mu v tom dlho bránila. Musel počkať, kým sa zníži. Na dôvažok, po prvýkrát mal s Marcom skutočný blízky kontakt. Jeho telo bolo horúce a mierne spotené od predchádzajúceho vypätia. Jeho jemný vlhký dych, ktorý predtým absentoval, každým výdychom dopadal na Aidenovu hruď. Bolo to veľmi príjemné a dopomáhalo k uvoľneniu sa.

Keď sa Aiden ráno prebudil, Marco tam už nebol. Najprv sa mu uľavilo, pretože to znamenalo, že sa do kómy nedostal. Zároveň ho však prepadol nepríjemný pocit, čo asi spravil, keď sa prebral a našiel sa v posteli s v podstate cudzím chlapom. A ak si k tomu pričítame, že si asi naozaj nepamätá, kto v skutočnosti je, bude to katastrofa! Obliekol sa a s malou dušičkou zišiel po schodoch do priestorov vstupnej haly. Poobzeral sa naokolo po chodbe a nakukol aj do salónika. Všade bolo ticho. Akurát sa chystal, že pôjde pohľadať kuchyňu, keď začul vŕzganie schodov a dole po nich schádzal Mayer. Ten si ho samozrejme videl a poprial mu dobré ráno, ako keby sa nič nedialo.

„Dobré ráno,“ odzdravil sa Aiden. Mayer ho obišiel a pustil sa po chodbe smerujúcej pravdepodobne do kuchyne. Aiden ostal stáť na mieste. Mayer si to všimol a zastavil sa tiež.

„Dúfam, že za ti spalo dobre.“

„Á-áno, ďakujem.“ Komunikoval s ním opatrne, lebo nevedel čo očakávať.

„Pridáš sa ku mne na raňajky? Alebo nie si hladný? Alebo... máš niečo iné, čo by si mi chcel povedať?“ pýtal sa Mayer možno až príliš prívetivo.

„Nie, nič také. Som Vám za všetko vďačný, ale telefón už mám nabitý, takže si zavolám tú odťahovú službu. Nechcem Vás už viacej obťažovať.“

„Ale aké obťažovanie!“ rozhodil Mayer rukami. Potom však zvážnel. „Vieš, my starší ľudia už nemáme tak tvrdý spánok ako zamlada. Preto sa občas stane, že sa staneme svedkami niečoho, čoho by sme nemali.“ Prešiel niekoľko krokov a nepríjemne sa k Aidenovi priblížil. „Ešte stále trváš na tom, že mi nič nechceš povedať?!“

Aiden ustúpil o dva kroky dozadu a útočne sa spýtal: „Kde je Marco? Čo ste s ním spravili?!“ Bolo mu jasné, že je prezradený.

„Och, Marco. O Jákoba sa teraz starať nemusíš. Momentálne je tvojou jedinou povinnosťou vyjsť s pravdou na povrch.“

„Najprv chcem vidieť Marca,“ zaprotestoval.

„Pozri...“ skôr než by však stihol myšlienku dokončiť, za jeho chrbtom sa objavila Anna. Mayer sa k nej otočil a mykol hlavou na znak toho, aby mu povedala, na čo prišla. Ona však len negatívne pokrútila hlavou.“

„Takže ho neviete nájsť, však?“ Aiden v podstate len blafoval, no z ich pohľadov videl, že má pravdu. Na to sa otvorili vchodové dvere a prišli aj zvyšný dvaja členovia tejto podarenej rodinky. Aiden sa ocitol v  pasci medzi nimi.

„Pane, mal si pravdu. Tento bastard nám klamal! Auto si poškodil sám!“ ozval sa Solly.

„No tak váž svoje slová, čo som ťa nič nenaučil, ako sa máš správať ku svojim hosťom?“ káral ho Mayer. Dávid sa zasmial, akoby pochopil, čo tým chcel jeho otec povedať a zboku prudko udrel päsťou Aidena do rebier. Ten padol na kolená a rozkašľal sa, pretože mu to vyrazilo dych.

„Tak chlapče myslím, že nemáš veľmi na výber. Hovor, alebo chceš, aby to títo dvaja z teba vytrieskali?“ vyhrážal sa Mayer.

„Dobre! Poviem Vám, čo chcete vedieť,“ spustil. „Nemám čo skrývať. Sme priatelia. A nie len to! Sme milenci!“ Aidena boleli bok a rebrá až príliš, aby sa bol schopný pozrieť na ich reakcie, no všetci mlčali. Prvá sa ozvala Anna.

„Tak preto sa mu nechcel postaviť.“ Táto viac-menej spontánna reakcia prekvapila všetkých. Dokonca aj Aiden zozbieral všetky sily a civel na ňu.

Prvý, kto celú situáciu spracoval bol samozrejme Mayer. Zahnal sa a vylepil Anne poriadnu facku na líce. „Čo som ti neustále dokola opakoval? Žiaden fyzický kontakt!“ zdvihol na ňu hlas.

„Bolo to len raz! A aj tak sa nič nestalo. Žijem tu medzi vami celý deň zavretá ako nejaká mníška! Aj ja potrebujem nejakú zábavu! Som len človek!“ ziapalo dievča. Aiden si ju vlastne až teraz vedel prehliadnuť. Bola asi v jeho veku.

„Takže tebe šlo len o zábavu? Prosila si ma: Otec, otecko, nechaj ho na mňa. Pre náš plán je ako stvorený! Vložil som svoju dôveru do tvojich rúk a ty si ma sklamala. A teraz mi zmizni z očí! Chod ho nájsť a postaraj sa o to, čo si pokazila! Pre nás je úplne nepoužiteľný,“ vrieskal na ňu Mayer späť. Anna sa na protest odula, no spravila tak, ako jej otec poručil. Aiden sa bál čokoľvek povedať. Mayer sa zhlboka nadýchol, aby sa upokojil. „Nemal som ju toľko rozmaznávať,“ poznamenal. „Ale vráťme sa k hlavnému problému.“

„Pane,“ ozval sa Solly. „V aute sme našli jeho zápisník. Má tam veľa zaujímavých vecí, nie len o nás ale aj o Blakeovi.“

„Ukáž mi to.“ Solly podišiel k Mayerovi a podal mu zápisník. Ten si ho chvíľu listoval a potom svoje otázky opäť nasmeroval na dole kľačiaceho Aidena. „Nuž, z tohto tu vyplýva, že si si čo to zisťoval aj o tom chlapcovi. Tak, ako to vlastne je? Upozorňujem ťa na to, v akom si postavení.“

„Prosím, naozaj som Vám neklamal. Stretával sme sa skôr len anonymne, potom sa prestal so mnou kontaktovať. Jedného dňa som videl v novinách, že ho hľadajú.“ Aiden im nemohol povedať skutočnú pravdu, veď by ho v najlepšom prípade vysmiali. Snažil sa teda aj v tejto kritickej situácii myslieť čisto a znieť čo najpresvedčivejšie. „Tak trochu sa vyznám v počítačoch, tak som sa pustil do pátrania.“

Dávid ho teraz pre zmenu kopol do brucha a bolelo to ešte viac. Následkom toho sa Aiden zvalil na zem, držiac si brucho a s nohami stiahnutými k hrudi. „Takže vieš aj o tých balíčkoch a indíciách? Podľa mňa ti ide o naše prachy!“ oboril sa na neho.

„N-neviem o žiadnych indíciách! Ja len chcem späť Marca. P-prosím, dajte mi ho a už o nás viac nebudete počuť,“ prosíkal od bolesti Aiden.

„Vie niekto, že si tu?“ spýtal sa Mayer zdanlivo nesúvisejúcu otázku.

„N-nie. Nikto.“ Bolesť trocha ustúpila, Aiden sa zdvihol a podoprel ramenami.

„Výborne,“ Mayer sa spokojne usmial. „Myslím, že nám náš hosť povedal už všetko, čo mál na srdci. Dávid, Solly. Postarajte sa o neho tak, ako sa v takých to prípadoch patrí. A skontrolujte aj Annu. Nie je nič horšie, ako urazená ženská ješitnosť.“

„Nie, prosím, nikomu nič nepoviem! Chcem len Marca!“ snažil sa Aiden o posledné zúfalé prosby. Obaja muži ho pevno chytili pod pazuchami a ťahali preč. Brániť sa bolo márne. Aiden vedel, že prišiel na nebezpečné miesto, no aby to takto dopadlo, to naozaj nechcel. Ohrozil nie len seba, ale aj úbohého Marca. Spomenul si aj na Lukove slová: „Sľúb mi, že budeš veľmi opatrný. Nechcem prísť aj o teba.“ Zovrelo mu srdce. Svoj sľub asi nesplní.

pokračovanie